Zora

Kapitola 1O

Zora sa úprimne potešila rastúcemu kvásku na kuchynskej linke. Často to bola lotéria – vykvasí, či nevykvasí? Dnes sa jej to podarilo. Od kuchynskej linky pozrela na Koriander, ktorá sa vyhrievala na slnku, čo nesmelo prenikalo cez okno do obývačky. Za päť rokov od nasťahovania sa toho zmenilo dosť – vymenila gauč, stolík, závesy, milenca, no mačka jej zostala verná.
Premiesila cesto a nechala ho opäť kysnúť. Niežeby si na Alexa už nespomenula – stále považovala ich vzťah, či skôr nevzťah, za veľmi silné obdobie, no skutočne už bola ďalej. Rozišli sa tak, ako spolu boli: potichu, tajne, no v Zorinom prípade aj s veľkým množstvom alkoholu. Nikdy by mu to nepriznala, ale obdobie po rozchode si veľmi nepamätala. Buď bola opitá, alebo v akomsi delíriu, keď o sebe sotva vedela.
Vzťah už nehľadala. Po Alexovi chodila s pár exemplármi, no teraz nikoho nemala – a uvedomovala si, že jej to tak vyhovuje viac.
Cesto vyvaľkala, nakrájala na rovnaké pásiky, zatočila do uzlíkov a poukladala na plech. Ešte chvíľku nechať vykvasiť – a šup s nimi do rúry.
Cesnakové uzly boli jej špecialitou. A keďže o tom vedela aj jej stará mama, nalákala ju, aby upiekla zopár plechov na jej každomesačné stretnutie s kamarátkami. Každá niečo priniesla a stará mama sa chcela blysnúť voňavými cesnakovými uzlami svojej vnučky.
„Do čerta!“ vyhŕkla Zora. Vtom jej napadlo, že jej chýba hlavná ingrediencia. Mala síce cesnak v obchode v ruke, no vôbec sa jej nepáčil. Premýšľala, že skočí na trh, ale celkom jej to vyfučalo z hlavy.
Utrela si ruky od cesta do teplákov. Zásteru síce mala, ale nikdy ju nenosila. Načo? Utierať si ruky do teplákov bolo celkom pohodlné.
Otvorila vchodové dvere a šla na istotu. Život v tomto paneláku mal obrovskú výhodu – pani Bejdovú. Žienku na dôchodku, s ktorou si vymieňali recepty, pozdravy a hlavne suroviny. Tam vajíčko, tam mlieko, cukor, občas aj vínko či slivovičku.
Zaklopala a v duchu si nadávala. Taká dôležitá ingrediencia – a ona ju zabudla kúpiť.
Otvorili sa dvere a v nich rozhodne nestála pani Bejdová.

„Dobrý deň,“ s úsmevom pozdravil chlap vo dverách.

„Aa… dobrý deň,“ vyjachtala Zora a rýchlo pozrela na menovku na dverách, či si ich nepomýlila.

„Je pani Bejdová doma?“ opýtala sa, akoby volala spolužiaka von.

„Nie, som jej vnuk. Je v nemocnici.“

„Preboha, čo sa jej stalo? Dlhšie som ju nevidela. Ja… ja som jej suseda,“ preľaknuto sa pýtala.

„Nič vážne, je tam len na preliečenie.“

„Aha, ešte že tak,“ odľahlo jej a opäť sa naňho pozrela. V šedých teplákoch a tričku s nápisom „Prosím nekŕmiť, chcem byť modelka“ sa na ňu rozpačito usmieval.

„Chceli ste niečo od nej, alebo vám môžem pomôcť aj ja?“

„Pomohli by ste mi, ak by ste mal aspoň desať strúčikov cesnaku. Pečiem cesnakové uzly a zabudla som cesnak kúpiť.“

„Poďte ďalej, pozrieme babkine zásoby.“ Otočil sa vo dverách a ona ho nasledovala. Bola tu už toľkokrát. Hanbila sa, že netušila, že pani je v nemocnici. Sľúbila si, že za ňou skočí.
Ostala stáť vo dverách kuchyne a usmievala sa, kým prehľadával všetky skrinky. Nakoniec vylovil veľké vrecko cesnaku.

„Bude stačiť?“

„Jasné, ja si odoberiem.“

Vrhla sa k vrecku a starostlivo vyberala strúčiky.

„Cesnak milujem,“ zahlásil len tak mimochodom.

„Aj ja. Len sa po ňom nedá dobre bozkávať,“ poznamenala – a keď si uvedomila, čo povedala, začervenala sa.

„Ale ak si ho dajú obaja, dá sa to zniesť,“ veselo jej odpovedal a v očiach mu blčali nezbedné iskričky.

„Niekedy vyskúšam,“ odvetila a s uloveným cesnakom sa ponáhľala k dverám.

„Dokedy tu budete?“ opýtala sa vo dverách.

„Chcete sa bozkávať?“ nedal sa odbiť.

„Ha-ha-ha,“ zasmiala sa ironicky.

„Netuším. Chcem babke trochu prerobiť byt, kým je preč. Má to tu v hroznom stave.“

„Nevládze sa o to starať,“ ospravedlňovala ju Zora.

„Ja viem. Chcem jej pomôcť.“
Zora sa usmiala a rozlúčila sa.
Doma zarobila cesnakové maslo a potrela ním horúce uzlíky. Naložila zopár na tanier a zaklopala susedovi.
Otvoril dvere a žiarivo sa usmial.

„Doniesla som vám na ochutnanie. Nech sa páči,“ podala mu tanier, otočila sa a vošla do bytu. Keď zatvárala dvere, videla, ako sa usmieva – raz na ňu a raz na tanier s uzlami.
Cesnak mám skutočne rada, pomyslela si a šla dorábať ostatné plechy.

Keď sa jej podarilo upratať spúšť v kuchyni, s hrôzou si uvedomila, že dvierka na linke držia už len na dobré slovo. Opatrne ich otvorila a skúmala, ako by ich opravila. Vzala do ruky telefón, že si nájde nejaké youtubeové videá. To by som mohla zvládnuť, pomyslela si a zamyslene hrýzla do uzla.
Vtom ju vyrušilo klopanie na dvere. Zamračila sa. Nikoho nečakala. Otvorila – a v nich stál milý sused s prázdnym tanierom v ruke.

„Prišiel som ho vrátiť. Aby som naň nezabudol.“

„Ó, vďaka. A chutili vám?“

„Jasné.“

„Tak počkajte, napiekla som toho ako pre regiment. Ešte vám donesiem,“ otočila sa vo dverách, no vtom sa z kuchyne ozval hlasný rachot.

„Do kelu!“ zahrešila a rozbehla sa dnu. Na zemi ležali dvierka z linky, ktoré to už fakt nevydržali.
Asi som ich nemala nechávať otvorené, zamračila sa a vzdychla si.
Za ňou stál sused.

„Nooo, vidím, že si koláčiky dnes s radosťou odpracujem,“ uchechtol sa a šiel skúmať, ako dvierka opraviť.