Zora

Kapitola č.1

Zavrela oči a oprela sa o studené výťahové dvere.

Po tomto cvičení sa určite nepostaví na nohy. Čert jej bol dlžen fitnesvíkend kdesi v prdeli sveta. Nahnevaná bola sama na seba. Nechala sa zlákať na skupinové cvičenia. Ona, ktorá nemala rada nič, čo sa týkalo skupiny.

Netušila, prečo je v skutočnosti taká naštvaná. Či preto, že celú hodinu poskakovala ako divá pri karimatke s cvičiteľkou naspídovanou ako veverička. Alebo preto, že cvičiteľka vyzerala, akoby sa ani nezadýchala, nieto ešte spotila. Možno bola nahnevaná na Lenu, ktorá celú túto maškarádu vymyslela, no akosi sa zabudla zúčastniť cvičenia.

Netrpezlivo čakala, kým príde výťah. Z cvičenia odišla skôr, len aby sa nemusela rozprávať s babami, s ktorými tam odovzdane hopkala. O čom by sa s nimi asi tak bavila? O yonťákoch? Veď ani netušila, na čo to je dobré. Alebo o spôsobe cvičenia, ktorý by ju konečne zbavil veľkého zadku či brucha? Na to by jej jeden rozhovor rozhodne nestačil. A to nehovoriac o tom, že spoločná sprcha s babami ju neuveriteľne desila.

Vošla do malej kabínky a pozrela sa na svoj odraz v zrkadle. Červená, strapatá, tričko spotené. Vlasy len tak ledabolo v cope, ofina prilepená na čele. Sexi kosť. Uškrnula sa a vyplazila na seba jazyk. Stále jej nešlo do hlavy, že cvičiteľka vyzerala, akoby si len na chvíľku odskočila trošku si zahopkať. Žiadne nechutne prilepené tričko na chrbte, nohavičky zošuchujúce sa dolu, ani prsia vyskakujúce z podprsenky pri každom väčšom poskoku. Asi si fakt mala nakúpiť oblečenie na cvičenie. Ale na čo by jej bolo? Bola na sto percent rozhodnutá, že podobnú šaškáreň už viac nezopakuje.

Nič nie je ideálne. Vesmír sa zjavne nudil, takže do výťahu musel vojsť celkom pozerateľný chlap — presne v momente, keď si naprávala podprsenku.

A ten chlap nebol sám. Podvihol obočie, uškrnul sa, pozdravil a s pobavením sa jej otočil chrbtom. Plynule pokračoval v debate s mužom číslo dva a viac jej nevenoval pozornosť. Samozrejme, že by sa najradšej videla kdekoľvek (aj na skupinovom cvičení), len nie vo výťahu. Strapatá, mokrá a červená – nielen z cvičenia, ale aj od hanby. Vesmír mal dovolenku, takže nič horšie sa už nestalo.

Keď výťah zastavil na jej poschodí, dvihla hlavu a vyšla von. Vesmír sa zrejme zaoberal niečím iným, takže sa ani nepotkla, do ničoho nenarazila a dokonca sa jej podarilo slušne rozlúčiť bez breptu.

Kým šla po chodbe k izbe, premýšľala, že by mohla vymeniť hotel. Alebo bude chodiť len chodbami v podzemí. Ktovie, či tento hotel má nejaké podzemie, kde by sa zahanbene mohla prechádzať.

Lena ležala vyvalená na posteli.

„Zora, ja sa nemôžem ani pohnúť. Mám po včerajšku dosť.“

„Ježiš, veď si necvičila ani desať minút.“

„No ale boli to mega dlhé minúty,“ povedala, keď kontrolovala, či sú linky na očiach rovnaké.

„Takže nedáme večer kolky?“

„Kolky? No neviem… snáď sa premôžem. Možno tam bude niekto sexi a ja zabudnem na tú veľkú bolesť.“

„Ty si ťava, Lena.“

Zahlásila a vošla do kúpeľne. To, že je Lena ťava, patrilo k ich rozhovoru tak často, že sa nad tým nepozastavila ani jedna.

Zora sa osprchovala a tešila sa na večeru. Už bola dosť hladná. V rámci fitnesvíkendu mali zaplatenú plnú penziu. Zora jedlo milovala. Rozhodne viac ako blbé skupinové cvičenia.

Kolky Zore celkom išli. Lene ani nie. Skôr preto, že sa obzerala po recepcii a hľadala vhodný objekt.

„Zora, ja to kašlem. Sú tu samí fotrovci s deťmi. Tých baliť nebudem.“

Sklamane si vzdychla a hodila sa na gauč, ktorý stál pri kolkách. Zo stola zobrala pivo a s chuťou sa napila. Hotel si varil vlastné pivo. Remeselné jej celkom chutilo.

Zora sa zasmiala a odpila si tiež. Lenu pozná snáď celý život. Má ju rada. Je veľmi svojská, ukričaná, bláznivá, plná šialených nápadov. Oblieka si šialené kombinácie pozostávajúce zo širokých sukní a obtiahnutých tričiek. Hotová umelkyňa. Maľuje, spieva, skladá texty. V priemere raz za mesiac odhodlane zavolá a oznámi Zore, že dáva výpoveď a bude cvičiteľka, spisovateľka, herečka, tanečnica alebo sochárka. Sú neuveriteľne rozdielne. No paradoxne si úžasne rozumejú.

„Idem pre ďalšie pivo,“ zahlásila Lena a postavila sa z gauča.

„Veď si na rade,“ vzdychla Zora.

„Zahraj to za mňa. Nikomu to neprezradím, ale snaž sa, nechcem prehrať.“

Zachichoce sa a už sa prediera k baru.

Zora pokrúti hlavou, vezme guľu a pošle za kolkami.

„Yes,“ skríkne si sama pre seba a s hrdosťou pozerá na obrazovku s výsledkami. Keby šlo o kolky, tie môže hrať namiesto všetkých skupinových hopkaní.

Prešlo dobrých desať minút a Leny nikde. Zora si už zvykla. Predpokladala, že sa Lena zakecala a na kolky či Zoru úplne zabudla.

Prešla k stolíku a napila sa. Nikdy nevypila toľko piva naraz, no dnes jej skutočne chutilo. Položila už prázdny pohár na stolík, otočila sa – a stála zoči-voči výťahovému chlapíkovi.

Vesmír skončil s oddychom a rozhodol sa opäť robiť zle.

„Podprsenka už sedí na mieste?“ opýtal sa s iskričkami v očiach, no tak ticho, že to počuli len oni dvaja.

Tvár červená, uši horia. Zvažuje opäť tie pivnice pod hotelom.

„Jasné, dohovorila som jej a už opäť so mnou spolupracuje.“

Ak aj chcel niečo povedať, Lena im nedala šancu.

„Zora, týchto chlapov som stretla, ako smutní sedeli sami za stolom. Musela som ich zachrániť.“

Áno, stáli tam obaja. Lena objavila jej spolucestujúcich z výťahu.