Salviova carodejnica

2. kapitola

Nakoniec to bol skvelý večer.

Alex a Vlado, ako sa títo dvaja smutní páni volali, boli úžasná spoločnosť. Navzájom sa doťahovali a robili si srandu tak, že Lena so Zorou občas takmer neudržali kolkové gule od smiechu. Hrali ešte asi dve hodiny. To sa už aj Lena začala snažiť získať čo najviac bodov. Chcela sa pred Vladom ukázať, že nie je až taká nemožná, ako si pripadala. Jemu to však bolo úplne jedno. Lena sa mu páčila, či zahrala dobre alebo zle. Vždy keď nehrala, sedela Vladovi na kolenách a smiala sa ako školáčka.

Zora jej občas tú bezstarostnosť závidela.

Alex sa jej páčil, aj keď uňho to nebolo až také jednoznačné. Držal si odstup. Cítila, že ju pozoruje, no vždy, keď sa naňho pozrela, odvrátil zrak. Občas sa jej jemne dotkol, no vzápätí akoby cúvol.

Rozhodla sa nechať to tak. Neriešiť, netlačiť. Užije si dnešný večer a celý pobyt. Nebude hodnotiť, hľadať skryté signály a premýšľať nad logikou chlapa.

„Dáme posledné kolo a pôjdeme si sadnúť do baru. Ste za?“

opýtala sa Lena, opäť sediac Vladovi na kolenách.

„Dobre, ale teraz zahrajme chlapi proti ženám. Ak vyhráme — čo je, samozrejme, jasné na sto percent — tak…“ naschvál zatiahol, akoby premýšľal, „…zajtra nám donesiete obom raňajky do postele.“

Lena zvýskla:

„Áno, áno! A keď vyhráme my, máme raňajky v posteli my?“

skákala ako pojašená.

„Som za. Aj keď… rád by som ťa videl v pyžame, tak neviem, či naschvál neprehrám,“ smial sa Vlado a zaboril tvár do jej vlasov.

Presne to isté napadlo aj Zore — ale v trošku inom garde.

Rada by videla Alexa rozospatého, čerstvo zobudeného.

Ajaj, pivo asi účinkuje. V hlave sa jej začali rojiť zaujímavé myšlienky. Ktovie, čo sa rojilo v hlave jemu. Pomyslela si Zora a snažila sa mu z tváre vyčítať, na čo myslí on. V tom však nikdy nebola dobrá, takže to vzdala.

Po kolkoch si ešte sadli do reštaurácie. Objednali si obložený tanier a pomaly ho vyjedali. Lena si čosi šuškala s Vladom. Potom sa postavila a odišla. Vlado šiel za ňou.

„Nič o tebe neviem,“ povedal Alex.

„Čo ťa zaujíma?“ usmiala sa naňho. Bola rozšafná a vysmiata.

„Koľko máš rokov, kde bývaš, kde pracuješ, čo robíš vo voľnom čase. Všetko.“

„Čistý dotazník,“ uchechtla sa. Alex čakal.

„No dobre… mám 24 rokov, bývam v malej dedinke neďaleko Martina. Pracujem v Martine, v banke. Občas veľmi nudné, no aspoň mám prácu.

A vo voľnom čase? Ten veľmi nemám. Bývame u starej mamy. Tá je celkom generál. Takže záhrada, zvery, záhrada… a zasa zvery. Milujem knihy. To je moja záchrana, môj útek.“

„Oslavujete niečo s Lenou alebo ste tu len tak?“

„Mal to byť fitnesvíkend — kde budeme nekompromisne cvičiť, málo jesť a žiadny alkohol.

Zatiaľ nám z toho nevyšlo nič.“

„A ty? Čo rád robíš ty?“

„Čítanie mám tiež veľmi rád.“

Nemal v pláne toho o sebe veľa povedať.

Pravdupovediac, Zora si to veľmi nevšímala. Bola už celkom pripitá a podstatné veci jej unikli.

Zore sa už krížili oči. Rada by šla spať. Leny nikde.

„Prepáč, Alex ja už nevládzem. Idem si ľahnúť.“

„Idem aj ja. Môžem ťa odprevadiť?“

„Ďaleko sa neprejdeš,“ zasmiala sa.

Stáli spolu vo výťahu. Otočil sa k nej. Už-už mala pocit, že ju pobozká.

„Máš krásne oči.“

„Viem. Vieš, koľko zákazníkov mi to už povedalo?“ drzo odpovedala

„To znelo nafúkane.“

„Nie, to je len obyčajný fakt.“ Otočila sa a vyšla z výťahu

Chodbička nebola dlhá. Zora si tajne priala, aby sa predĺžila. Aby s ním mohla byť ešte chvíľu. Aby sa ešte jemne doberali.

Išla otvoriť dvere, no vtom začula dôvod, prečo Lenu nevedela nájsť. Už sa našla – a rozhodne nebola sama.

Zora sa poobzerala. Sadla si na gauč.

„Čo budeš robiť?“

„Nič. Budem tu sedieť a čakať.“

„Mal by som lepší nápad,“ povedal Alex. Položil jej ruku na koleno a druhou jej odhrnul vlasy z tváre.

„Ten nápad asi zahŕňa tvoju izbu a posteľ, že?“

Chytil jej ruku do dlaní. Cítila, aká je jeho ruka mäkká.

Na chlapovi si vždy všímala ruky. Alex mal veľké dlane, dlhé prsty a upravené nechty. Ako stvorené na hladkanie.

Jemne ju hladil palcom. V hlave jej preblesklo, ako sa dnešný večer skončí.

Naozaj sa snažila držať, no bolo to čoraz ťažšie. Pivo, jeho vôňa a mužnosť jej to rozhodne neuľahčovali.

„Si skutočne krásna. Naozaj máš krásne oči, len do nich ponoriť.“

„Trošku kaleráby, nezdá sa ti?“

Zasmial sa.

„Som už trošku starší muž. Vieš, stará škola. Takto sa balilo kedysi.“

Rozosmiala sa.

„Prosím ťa – a koľko máš rokov, starček jeden?“

Vedela, že je starší. Bolo jej jasné, že nie je rovesník.

„Mám štyridsať.“

„Nooo, tak to už chápem tie tvoje strašné baliace techniky.“

Voľnou rukou si priblížil jej hlavu k sebe.

„Dovoľ mi menší reparát.“

Pobozkal ju.

Najskôr pomaly a nežne. Malý bozk. No keď sa nevzpierala, začal intenzívnejšie, čoraz výbojnejšie.

Pootvorila ústa a dovolila jeho jazyku vstúpiť dnu.

Bozkával ju náruživo, až mala čo robiť, aby popadla dych.

Ale vôbec jej to neprekážalo. Práve naopak — priala si, aby neprestával.

Rukami si pritískala jeho tvár ku svojej a vôbec mu neostávala nič dlžná.

Odtrhli sa od seba. Zrýchlene dýchali a nemohli odtrhnúť oči jeden od druhého.

„Čo povieš na reparát?“

„Tú strašnú baliacu techniku si si opravil.“

„Môžem si opraviť ešte viac, ale tu na gauči by som ti to nerád dokazoval.“

Nemala nad čím premýšľať. Postavila sa a natiahla k nemu ruku.

Odhodlaná hodiť zásady o sexe na prvom stretnutí za hlavu.

Už sa dvíhal, keď sa otvorili dvere na izbe a vyšiel Vlado.

Lena ho vyprevádzala.

„Jéj, vy ste tu! Zora, poď rýchlo, je mi zima. Už ma nemá kto zohrievať!“

Schmatla Zoru za rukáv a tá sa nestihla ani spamätať.

Obzrela sa za Alexom a pokrčila plecami.

Na jednej strane bola rada… no na druhej – zvedavá.

Zaujímalo ju, aké by to bolo.

Lena sa ešte vyklonila z dverí a zakričala cez celú chodbu:

„Chalani, nezabudnite na raňajky! Kávu a vajíčka pekne do postele!“