Salviova carodejnica

Kapitola 4.

Ležala na posteli vo svojej izbe. Alex jej neschádzal z mysle. Ako sa mohla tak namotať? A čím ju preboha tak uchvátil? Tým, že bol starší? Dobre bozkával? Bol brutálne nečitateľný? Ok, ok… to tušila, prečo. Ono, keď má chlap manželku, asi nebude nikoho okato baliť. Ale bolo jej s ním tak príjemne. Inak ako s Jakubom. Z myšlienkovej hitparády ju vyrušilo klopkanie na dvere.

Vo dverách sa objavila mamina hlava. „Nespíš?“ Zbytočná otázka. V izbe sa svieti a oči pleští dokorán. Mama vošla a poobzerala sa po izbe. Po dlhom prehováraní sa Zore podarilo presvedčiť starkú a mamu, aby si mohla prerobiť izbu podľa seba. Žiadne dečky, ťažké závesy, bez záclon. Na zemi huňatý koberec, široká pohodlná posteľ, veľká skriňa, stôl, stoličky a malý stolík pri posteli. Jemné bledohnedé farby. Žiadne sošky, vázičky. Nič. Mame sa izba celkom páči.

Sadla si k Zore na posteľ. „Trápi ťa niečo, Zorka?“ starostlivo sa pýta.

„Prečo sa pýtaš, mami?“

„Zdáš sa mi mimo. A povedzme si na rovinu, toľkokrát si dnes rozliala vodu, keď si dávala zverine, že som sa bála, že im nič neostane.“

„Vieš, asi ma hnevá všetko okolo. Starká a jej láska k Jakubovi, život, aký chce pre mňa. Už ma nebaví ísť v jej požiadavkách.“

„Starká nám chce dobre.“

„To viem, mami, ale ja už by som tiež rada rozhodla, čo je pre mňa dobré.“

„Čo tým chceš povedať?“

„No, premýšľam, že sa odsťahujem.“

„Čože? Bez tvojich rúk tak veľké hospodárstvo neutiahneme.“

„Mami, dobre vieš, že tak veľké hospodárstvo mať nemusíme. Nie je treba mať toľko zasadeného ani mať toľko zvierať. Máme plné mrazáky a špajze.“

„To stará mama nedovolí.“

„Ale nezdá sa ti, že je to trošku nefér? Drží nás v šachu. A to sa mi nepáči. Ja takto žiť nechcem. Prídem domov z roboty a hrdačím ako trúba na poli. Stále v strese, že nebude dobré počasie, že bude sucho, mokro. Nie sme odkázané na to, čo dopestujeme či vychováme. Baví ju to? Ok, ale prečo to nemôže byť v menšom?“

„Ja som žila mimo hospodárstvo a nepáčilo sa mi to.“

„A prečo to nemôžem skúsiť aj ja? Pozri, pomáhať vám môže Jakub.“

Po tomto rozhovore už viac nečakala. V banke, kde pracovala, sa jej podarilo vybaviť veľmi výhodný zamestnanecký úver. Nebola z toho nadšená, zadĺžiť sa na tak dlho nemala moc chuť. No predstava vlastného bývania ju úplne opantala. Vďaka kontaktom z banky sa jej podaril nájsť malý bytík neďaleko jej práce.

Stará mama sa s ňou prestala baviť. Najskôr rozchod s Jakubom, potom odsťahovanie sa. To sa predsa nerobí. Mama bola nešťastná. Vedela, že veľa roboty ostane na nej. Zora sľúbila, že bude chodiť pomáhať cez víkendy, no týždeň bude len jej.

Zora sa obzerala po svojej novej garzónke. Osamostatnenie je najlepšia vec na svete. Lena s Vladom jej sľúbili pomoc so sťahovaním. Nosili krabice plné rárohov, ako zahlásil Vlado. Chlapi sa v tom absolútne nevyznajú.

Keď dovláčili krabice, Lena s Vladom si sadli na balkón. Zora objednala pizzu. Kým čakala, že príde, rozhodla sa urobiť šalát. Prvý šalát v jej vlastnom byte. Byte, ktorý bol len a len jej. Tešila sa, že to bude mať blízko do práce, nemusí vstávať skôr. Jednoducho prebehne pár ulíc a je v práci.

Krájala paradajky, keď zazvonil zvonček. Utrela si ruky do nohavíc. Zásteru mala kdesi zahrabanú, no nemala v pláne ju hľadať. Aj tak bola celá ufúľaná, takže ruky utreté do nohavíc na tom aj tak veľa nezmenia. Po ceste vybrala peňaženku z kabelky a prehľadávala ju, či má drobné. Otvorila dvere a v nich stál Alex. V ruke držal malú krabicu. V tvári trošku zahanbený výraz.

„Vlado mi prezradil, že sa dnes sťahuješ. Chcel som ti prísť pomôcť, no skutočne sa nedalo.“

„To je ok, ja som ťa nečakala.“ Vyhabkala. I keď mala chuť opýtať sa na zdravie manželky.

„A hmm, môžem ísť ďalej?“

„No, ja asi áno. Poď.“ Uhla od dverí. V rukách stále zvierala peňaženku a semienka paradajok z nohavíc tiež samé neodišli.

„Je tu pizza?“ Strčila hlavu do balkónových dverí Lenina hlava.

„Nie, to som len ja.“ Veselo odpovedal Alex a šiel pozdraviť Vlada.

Zora sa presunula späť k paradajkám a pokračovala v krájaní. Rozhodne nie v kľude, ruky sa jej triasli. Čo tu vôbec chce? Na čo prišiel? Ako krájala, pohľadom zablúdila na balkón. Stál tam a v ruke stále niečo držal. Vzbudzovalo to v nej zvedavosť.

Plánovala dokrájať ešte cibuľku, no opäť niekto zazvonil pri dverách. Alex vyšiel z balkóna, kde sa dobre bavil s Vladom a Lenou.

„Nechaj, vybavím to, lebo to nikdy nedokrájaš.“ Usmial sa na ňu a šiel k dverám. Vrátil sa so 4 škatulami od pizze. Prezieravo objednala štyri, dúfala, že jej jedna ostane, keď tak na obed.

„Kam ich mám položiť?“

„Tam na stôl, kde je pivo. Koľko ti dám?“

„Nič, nepomáhal som pri sťahovaní, toto bez ako príspevok do domácnosti.“ Uškrnul sa.

„Alex, krabička ti ožila.“

„Čo?“ nechápavo sa obzrel.

Lena vchádzala z balkóna s krabičkou, v ktorej to riadne buchotalo.

Zora so záujmom prešla k krabičke. Lena ju zvedavo otvorila a z krabičky vykukla malá hlava.

„No, to som ti doniesol do bytu. Aby ti tu nebolo smutno, priniesol som ti mačiatko. Celú cestu spalo a nechcel som ju hneď budiť.“ Vybral mača z krabice a jemne ho pohladkal.

„Dúfam, že nie si alergická.“

„Nie, to nie som.“ Vzala si mača do rúk a pritúlila si ho k tvári. „Má všetky očkovania a povinné záležitosti, je zdravé a v aute mám k nemu nejaké príslušenstvo. Len sa mi to nedalo všetko zobrať naraz.“

„Ježíš, nehŕkutajte tu, som hladný.“ Zafrflal Vlado. Lena mu dala bozk na líce.

Zora položila mača a šla si umyť ruky.

„Jasné, poďme jesť.“ Na stôl dala šalát a pustili sa do jedla.

Keď osamela, ostala úplne mimo. Chodila po malej izbe, ktorá sa tvárila ako obývačka, kuchyňa aj spálňa zároveň. Brala predmety do rúk a kládla ich kade-tade, akoby sa bála, že jej ostanú v dlaniach. Chaos v byte bol len odrazom chaosu v hlave.

Mačka na ňu nedôverčivo hľadela. Kým jedli, motala sa okolo nich a hrala sa s tým, čo našla na zemi. Zora nemala všetko vybalené, krabice boli plné a roztrhaný papier rozhádzaný, takže hračiek bolo dosť. Mačka by si možno aj zdriemla, keby jej Zora už piatykrát nepremiestnila pelech.

Nerobila to z lásky k dizajnu, ale z číreho nepokoja. Načo do kelu prišiel? Už sa celkom slušne dostávala z myšlienok naň. A teraz? Je v tom zasa až po uši. Čo od nej vlastne chce? Veď má doma ženu. Možno aj deti.

Správal sa milo, zapájal sa do rozhovoru, srandoval s Vladom aj s Lenou. Lena na Zoru hádzala veľavravné pohľady. A čo z toho? Chcelo sa jej skríknuť. To bude teraz za mnou občas chodiť? Rozbije ma a nechá tak? A keď sa zlepím, vráti sa a začne odznova?

V tom jej zavibrovali hodinky. Začala hľadať telefón po byte. Nakoniec to vzdala a dala ho vyhľadať cez hodinky. Rozpípal sa – zabudnutý na chodbe.

Ako sa má mačka? Zdala sa mi pri tebe mierne zmätená. Asi by si jej mala vybrať meno. Alex

Zora nechápavo hľadela na displej. Mačka? Mačka? Ja ťa nezaujímam?

Zora: Mačka je nadmieru spokojná. Práve na mňa vyčítavo hľadí, že prečo sa venujem telefónu a nie jej.

Alex: Mačku plne chápem. Aj ja by som bol radšej, keby si sa venovala mne.

Zora nevedela, čo má na toto odpísať. Keď sú spolu, tvári sa, akoby neexistovala. A potom cez správy píše takto.

Sadla si na gauč, oprela sa o matrace a len tak sedela. Mačka sa rozhodla, že ju vezme na milosť, a ľahla si k nej.

„Mala by som ti dať meno, ty príšera. Máš nejaký nápad?“ rozprávala sa s mačkou, ktorá už driemala. Čokoľvek – len aby nemusela rozmýšľať, čo odpísať Alexovi.

Zapla Netflix, vybrala film, hoci obsah jej unikal. Chytila mobil, uložila si Alexovo číslo do kontaktov a silno si zahryzla do pery.

Alex: Mali by sme jej vymyslieť meno. Preberieme ho na káve?

Zora: Už som jej navrhla nech si meno vyberie. Rozhodla sa radšej driemať.

Alex: A tá káva? Piješ predsa kávu, nie?

Jasné, že pije kávu. Na litre. A jasné, že chce ísť s ním. Ale je to dobrý nápad?

Zora: Kávu milujem. Zajtra chcem vybaľovať, ale poobede by som sa mohla odtrhnúť.

Alex: Dobrý nápad. Kam chodíš rada?

Zora: K Giovanimu.

Alex: Tak u Giovaniho o pätnástej. Súhlasíš?

Zora: Zajtra sa vidíme.

Film veselo pokračoval, ale Zora netušila, o čom je. SMSky s Alexom však už vedela naspamäť.

Práve sa hlavný hrdina snažil pobozkať hrdinku, keď jej pípla ďalšia správa.

Jakub: Ahoj, ako sa máš?

Úžasne sa mám, ale tebe to nepoviem.

Stará mama by bola najšťastnejšia, keby s Jakubom ostala. Veľmi si ho obľúbila – mal prečo, veď bol milý, keď chcel. Pomáhal na hospodárstve, všetko vedel opraviť, dalo sa naňho spoľahnúť.

Len na Zoru už milý ku koncu nebol. Vyčerpával ju. Nedôveroval jej. Stále ju podozrieval. Dokázal ju vypočúvať celé hodiny, ako napríklad vtedy, keď sa na pošte zdržala dlhšie než obvykle. S kým si tam bola? O čom si sa rozprávala? Prečo si sa tam tak zdržala?

Potriasla hlavou, aby sa zbavila spomienok na Jakuba.

Ako to skončí s Alexom, netušila. Ale jedno vedela isto – späť k Jakubovi cesta nevedie.