Kapitola 5.
Vybaľovanie nemalo absolútne žiadny zmysel. Snažila sa v tom nájsť systém, no zakaždým jej myšlienky ušli k dnešnému stretnutiu.
Bude to vôbec rande? Asi áno – veď to celé začalo bozkom. A potom tie správy… to predsa nebol len zdvorilý small talk.
Uterák, ktorý držala v rukách, hodila na gauč k ostatnému chaosu. Z vrecka vytiahla mobil a znova si prečítala konverzáciu s Alexom. Hľadala v riadkoch skryté náznaky, niečo, čo by jej potvrdilo, že nejde len o chvíľkové vzplanutie. Hlava jej pritom neustále pripomínala jeho manželku. Mala naozaj chuť byť tou druhou?
V kôpke oblečenia narazila na normálne spodné prádlo. Brala to ako znamenie – že aspoň dnes ju osud ušetril pred ružovými nohavičkami so zeleným slonom, ktoré jej pred dvoma rokmi darovala Lena. Pri tej spomienke sa musela zasmiať. Niežeby plánovala s Alexom skončiť v posteli, ale tieto nohavičky by vášeň asi nezapálili. Možno len záchvat smiechu.
Dala si sprchu, umyla vlasy, oholila nohy a skontrolovala nechty. Potrebovala sa cítiť dobre. Najväčší problém bol vrchný diel – zatiaľ mala poruke len tričko s obrovskou kostrou držiacou šálku kávy. Mala ho rada, ale na stretnutie s pánom „božksy-dokonalým“ to asi nebolo úplne ono.
Nakoniec vyhrali rifle, čierne tričko s výstrihom do véčka a biele tenisky. Jednoduché, nie prvoplánové.
Ako vždy, prišla skôr. Dvadsať minút – jej klasika.
U Giovaniho to mala rada už od strednej. Dokonca tu kedysi brigádovala. Reštaurácia pôsobila útulne, s boxami a pár stolmi, všade cítiť Taliansko. Zakývala na Alenu, ktorá drhla poháre, a usadila sa do svojho obľúbeného boxu.
Čím viac sa blížil čas jeho príchodu, tým viac bola nervózna. Čo ak sa úplne znemožní? Povie nejakú blbosť alebo bude úplné ticho. Dlhé, predlhé ticho.
Vošiel, zbadal ju a venoval jej úsmev. Srdce jej vynechalo úder. Béžové nohavice, tmavozelené tričko, hnedé topánky. Už teraz vedela, že tento obraz si uloží do pamäti na veľmi dlho.
„Ahoj, ako sa má mačka?“ spýtal sa, keď si sadol oproti nej.
„Celkom si chúďa zvykla.“
„Dala si jej už meno?“
„Nie. Začína reagovať na ‚mačka‘.“
„To nie, niečo vymyslíme.“
Zora sa pousmiala, no skôr než stihla odpovedať, priblížila sa k nim Alena s úsmevom od ucha k uchu. Zora v tom okamihu zapochybovala, či bol výber reštaurácie správny – Alena bola známa svojou zvedavosťou. Na druhej strane… tu sa cítila doma.
„Budete jesť?“ spýtala sa Alena, pričom úsmev sa jej ani na chvíľu nestratil.
„Áno, rozhodne,“ povedala Zora. Až teraz si uvedomila, že celý deň nejedla.
Alex si prešiel jedálny lístok.
„Ty už si si vybrala?“
„Jasné.“
„Veď si ho ani neotvorila.“
„Poznám ho naspamäť. Kedysi som im ho prepisovala do počítača. Tu som brigádovala.“
„Aha… tak mi niečo odporučíš?“
„Môžem skúsiť. Čo máš rád?“
Alex zdvihol obočie a potuteľne sa usmial.
Zora pretočila očami a vyprskla smiechom.
„Mám rád čokoľvek štipľavé.“
Alena sa vrátila s blokom v ruke.
„Tak čo si dáte?“
„Čiernu kávu a dvakrát maslové fazuľky s paradajkami. Ale prosím ťa, bez koriandru,“ objednala Zora a pozrela na Alexa, či súhlasí. Ten pobavene prikývol.
„Ja si dám mätový čaj,“ dodal.
Keď Alena odišla, Alex sa k nej naklonil.
„Čo máš proti koriandru?“
„Chutí ako petržlen vymáganý v jarovej vode.“
Rozosmial sa.
„Vieš čo, stavím sa, že ťa naučím mať ho rada.“
„To ťažko.“
„Stavíme sa?“
„O čo?“
Oprel sa rukami o stôl a nahol sa k nej s úsmevom.
„Vyberiem si sám, keď vyhrám.“
„Ale no tak, to nie je fér.“ zasmiala sa
„Nechaj sa prekvapiť.“
„No neviem či do toho ísť.“ uškrnula sa.
„Ver mi a chudák koriander sa poteší, vieš koľko ľudí ho nenávidí?“
„Dobre… ale ako to chceš dosiahnuť?“
„Jednoducho. Daj svojej mačke meno Koriander.“
Rozosmiala sa na celé kolo. Chudina mačka.
„Tak ? Čo povieš?“
„No, ako by som to … vyzerá to tak, že Koriander mám veľmi rada.“
Nasadli do auta.
„Kam ideme?“ spýtala sa a snažila sa znieť neutrálne, hoci jej žalúdok urobil kotrmelec.
„Rád by som videl, ako reaguje tvoja mačka na meno Koriander.“
No jasné, mačka… V duchu sa zasmiala. Byt mala v stave, za ktorý by ju mama pravdepodobne vydedila. Lepšie bolo vyzerať ako nesmelá panna než priznať, že doma vládne neuveriteľný chaos.
Všimol si, že je nesvoja. „Si ticho. Vieš, nemusíme nikam. Možno je skoro.“
„Hmm,“ len zahmkala a usmiala sa do okna. Presne – nech si myslí, že je hanblivá, aspoň nebude riešiť jej bordel.
Zastavil pri malom lesíku. Auto stíchlo. Otočil sa, natiahol ruku, vzal jej kabelku a šmahom hodil na zadné sedadlo.
„Pripadám si ako pubertiak,“ zasmial sa.
„Brával si baby k lesíku?“ podpichla ho, no hlas mala o tón vyššie.
„Jasné, ale hlbšie do lesa. Potreboval som viac súkromia. Vieš, bez auta som musel byť nápaditejší“
Usmiala sa.
Chcel niečo dodať, no ona sa oprela o okno a rázne povedala:
„Alex… si ženatý.“
„Áno,“ priznal pokojne. „A aj tak tu sedím.“
„Prečo?“
„Lebo hľadám svoje šťastie.“
A toto je presne ten okamih, kedy mala otvoriť dvere a odísť.
„A našiel si?“
„Áno,“ povedal tichšie a priblížil sa. „Sedí tu vedľa mňa a jej je zima lebo sa opiera o studené okno.“
Dotkol sa jej prstami pri lícnej kosti. Jemný, skúšajúci dotyk, akoby sa bál, že ju vyplaší. Prešiel k jej krku, nechal dlaň skĺznuť k ramenu. Cítila teplo, aj to, ako jej pokožka okamžite reaguje.
Potom sa sklonil. Najskôr len perami pri perách, jemne, akoby jej dával šancu cúvnuť. Neucúvla. Prijala ho, dokonca ho chytila za golier a pritiahla k sebe. Bozk sa prehĺbil, jeho dlaň jej vkĺzla do vlasov, druhá ruka jemne prešla po jej boku, zastavila sa na páse
Sedadlo pod ňou zasyčalo, keď ho sklopil. Zora cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce. Hladil ju cez tričko, jemne, ale naliehavo. Keď jej dlaňou skĺzol pod látku, takmer sa zachvela. Prešla mu prstami po zátylku, po ramenách, chcela si zapamätať každý kúsok.
A vtedy – vibrovanie. Naliehavo, krátko, znova.
„Do riti,“ zašepkal a odtiahol sa. V očiach mal rovnakú frustráciu, akú cítila ona. Rýchlo pozrel na telefón. Sadol si naspäť na sedadlo vodiča, no jej sedadlo nechal sklopené.
Zora mlčky nahmatala páčku a vrátila si ho do pôvodnej polohy sama. Ten pohyb ju pichol – akoby jej práve pripomenul, že s ňou sa už neráta.
Cestou späť mlčali. Pred domom zastavil.
„Prepáč, zavolám ti zajtra, dobre?“
Prikývla. Keď vystúpila, cítila sa dosť mizerne. Druhoradá, vhodná tak na hrátky v aute.
Schodov do domu je presne 10 a k bytu 16. Dnes ich nerátala tak ako vždy predtým. Dnes mala v hlave meno, ktoré mu svietilo na display telefónu : Láska.
Celá debata | RSS tejto debaty