Salviova carodejnica

Kapitola 6.

Ranná káva na balkóne bola jej malý rituál. Pochvaľovala si ho. Chýbal jej síce dedinský vzduch a jeho vône (teda nie úplne všetky), no mesto malo tiež svoje čaro. Privrela oči a zhlboka sa nadýchla čiernej, voňavej tekutiny v šálke. Usmiala sa, otvorila oči a rozhliadla sa po svojom malom balkóniku.

Vďaka facebookovej stránke Darujem za odvoz sa jej podarilo zohnať celkom fajn veci – dokonca aj farby a štetce. Stôl, dve stoličky, polička… a hneď sa jej balkón zdal útulnejší. Pozrela na kvetináče a zamračila sa.

Jej polomŕtve paradajky a vyschnutý petržlen si to nemysleli.

Znechutene vošla do bytu. Žiadne krabice či vrecia sa už nepovaľovali po izbe. Dokonca aj Koriander mala pelech na stabilnom mieste. Ten bol však úplne zbytočný, pretože spala na najrôznejších a najnepochopiteľnejších miestach – napríklad v umývadle. V pelechu nikdy. Nevadí, aspoň bol dizajnový. Zo skrinky vytiahla granule a doliala jej čerstvú vodu.

„Poslúchaj a skús nič nerozbiť,“ povedala jej na rozlúčku a v duchu si spomenula na obľúbenú vázu, ktorá život s mačkou neprežila.

Zbehla po schodoch, vyšla na ulicu a užívala si fakt, že stačilo prejsť dve ulice a bola v práci. Žiadne ranné vstávanie o hodinu skôr, žiadne čuchanie cudzích podpazuší či klobásovo-cibuľových dychov v autobuse.

Stretávala stále rovnakých ľudí a zvykla si s nimi zdraviť. Vytvorila si tak malú komunitu – chlapíka s kávou, ktorý sa vždy ponáhľal, no nikdy nezabudol odzdraviť. Starú pani o paličke, ktorá by rannú prechádzku nevymenila ani za nič. Rozbehnutú mamičku s dvomi utáranými dcérkami. A množstvo ďalších ľudí, s ktorými mala spoločný krátky čas na ulici.

Dnes však nemala veľa dôvodov na radosť. Mala síce pol dňa dovolenku, no čakala ju nenávidená rodinná oslava. Najradšej by celý víkend prespala s Koriandrom. V hlave sa jej ozval malý hlások, že víkend s Alexom by nemusel byť na zahodenie. Hneď ho však stopla. Ten hlások u nej nemal žiadnu šancu. Tak ako ona u Alexa.

Tých pár hodín v práci ubehlo rýchlo, no stále myslela na oslavu. Prídu bratranci s deťmi a rodinami – zas humbuk a doťahovanie. Na rozdiel od nej a brata boli považovaní za polobohov. Vysoké školy, správne manželky, rozkošné detičky. Všetci krásne učesaní, štíhli, v dobre padnúcich handrách. Čistý IKEA plagát.

Áno, žiarlila. Pripadala si tučná, večne strapatá, so strednou školou a bez frajera. Mala síce stabilnú prácu, ale s vysokou by bola lepšia. Jej brat bol ešte viac mimo – umelec na voľnej nohe. To, že sa mu obrazy dobre predávali, rodinnej kontrole nestačilo. A keby vedeli, že si privyrába veštením z kariet, asi by ju rovno vydedili.

Nevadí. Aspoň si dá koláče, ktoré stará mama vždy piekla – ťahanú štrúdľu, makovo-čerešňovú, potom slanú z lístkového cesta a určite dedkov burčiak. Pôjde sa hrať s deťmi bratrancov a sľúbi si, že na stupídne otázky odpovie inteligentne.

S týmto odhodlaním, v nových tmavomodrých šatách a bielych teniskách, sa vybrala domov.

Tašku s vecami na prezlečenie si hodila na plecia. Otvorila veľkú, masívnu bránu – nie každý dom ju ešte mal, ale ona ju oceňovala. Aspoň trochu súkromia. Našťastie neprišla posledná.

„Mamí, čo mám spraviť?“ spýtala sa zbytočne.

Trio stará mama, mama a krstný otec makali od rána. Krstná mama a mama dokonalých dvojčiat sa ako vždy robote vyhli.

„Nič netreba, choď sa prezliecť a poď medzi nás. Môžeš nám spraviť kávu.“

Vošla do svojej izby, ktorá už dávno nebola detská. Hračky aj plagáty s Davidom Duchovnym zmizli. Ostala len jednoduchá skriňa, posteľ, stôl a stoličky. Hodila tašku na zem, keď ju vyrušilo zvonenie.

Pozrela na mobil a potešene zvýskla.

„No nie, ty ešte žiješ,“ prihlásila sa naoko nahnevane.

„Jasné, že žijem! A mám obrovské novinky.“

„No daj, horím nedočkavosťou.“

Lena bola vždy hrr a všetko prežívala intenzívne. Zora preto čakala správu o novej práci, novom chlapovi alebo o zázračnej diéte, čo zhodí dvadsať kíl za dva dni.

„Budem sa vydávať!“

„Čože?!“ Zora vykríkla, a už výskali obe.

„A vieš, čo je najviac paráda?“ opýtala sa Lena zadýchane.

„Čo?“

„Že práve volám so svojou svedkyňou.“

„Nooo, musím uznať, že lepšiu si si vybrať nemohla. V kabelke mám pre každý prípad lano – keby si chcela zdrhnúť zo svadby.“

„Krava, od Vlada nikdy,“ zasmiala sa Lena.

Odkedy boli tínedžerky, romanticky snívali o tom, že ujdú z vlastnej svadby. Nastúpia na prvý autobus, odvezú sa na druhý koniec republiky a to len preto, že tesne pred obradom zistia, že milujú niekoho iného.

„Dobre, ale lano si beriem,“ zakončila Zora so smiechom.

Lena však zvážnela. „Mala by si vedieť ešte jednu vec. Príde aj Alex – bude Vladov svedok.“

Zora ostala ako obarená. Nadýchla sa, zahryzla si do líca a povzbudila samu seba: Veď som to už prekonala.

„No a čo. Už je to za mnou. Poslal ma do péčka a tam som ostala. Neboj, zvládnem to.“

„Lenže… mala by si vedieť, prečo sa neozval.“

„Je mi to jedno, Leni. Boli sme v tom traja – ja, on a jeho manželka. Kde sú dvaja, je pár. Traja sú dav.“

„Nie tak celkom. Pamätáš si, ako ste boli spolu naposledy?“

Blbá otázka. Pamätala si všetko – čo mal oblečené, čo hovoril, ako sa na ňu pozeral. Takže nie, úplne za tým ešte nebola.

„Na druhý deň prišiel za ním Jakub do práce a urobil bordel. Vykrikoval, že je ženatý a balí teba. Tvrdil, že s tebou má len pauzu a bude za teba bojovať. A ak prehrá, aspoň mu zničí meno. Alex mal problémy v práci a do toho ešte jeho žena… bolo toho veľa. Rozhodol sa jednoducho – že ťa z toho vynechá.“

Zora prehltla. „Tak to som netušila. Ale vieš čo? Je to už jedno. Prídem na svadbu, s lanom v kabelke, pripijem sa tým nechutne sladkým ružovým vínom a budem ti spievať do mikrofónu ako správne navalená svedkyňa.“

„Presne tak som si to predstavovala,“ zasmiala sa Lena a rozlúčila sa.

Zora zostala ležať na posteli s vankúšom v náručí. Alex… skutočne bola pripravená ho znova stretnúť?

Chýbal jej. Chýbal tak, že to bolelo. Mala pocit, že bol ten s veľkým O. Milý, galantný, pokojný, tajomný… Keď sa jej niečo pýtal, naklonil hlavu a intenzívne ju počúval. Cítila sa pri ňom žensky. Femme fatale, aj v tričku a nohaviciach. A potom – nič. Ticho.

Dlho sa snažila pochopiť prečo. Dokonca sa prihlásila na zoznamku a hľadala štyridsiatnikov, mysliac si, že to, čo ju priťahovalo, bol vek a skúsenosti. Nenašla však Alexa, len jeho úbohé napodobeniny. A po čase pochopila, že veľkú časť z neho si vysnívala. Dala mu vlastnosti, ktoré potrebovala, aby zapadol do jej dokonalého obrazu.

A teraz ho mala znova uvidieť.