Salviova carodejnica

Kapitola 7.

Zora zadýchaná dobehla do altánku. Po stojačky vypila pohár vody a s úsmevom sa posadila. Hodina hrania schovávačky s deťmi bola presne to, čo potrebovala, aby vypla a prestala myslieť na Alexa.

Poobzerala sa po stole. S potešením sa nahla a zobrala si makovú štrúdľu. Pre toto sústo sa oplatí žiť, pomyslela si, keď sa s chuťou zahryzla.

„Keby si viac behala a menej jedla, vyzerala by si inak,“ zahlásila krstná.

No hej, tá sa nezaprie. Kedysi ju jej kúsavé poznámky trápili. Teraz sa len uškrnula a odvetila:

„Vychudnutá a večne nasraná?“

„Zora, dávaj pozor na jazyk,“ okríkla ju mama. Mala rada pokoj, nemala rada prekáračky a skutočne sa bála, že sa to zle zvrtne.

„Nie, bola by si chudšia,“ poznamenala krstná nekompromisne.

„Ale nemohla by som si potom užiť túto skvelú, milovanú štrúdľu od našej starej mamy,“ odpovedala Zora s plnými ústami.

Stará mama sa usmiala a srkla si kávu.

„Nebola by si slobodná a mala by si tak krásnu rodinku ako chlapci. Nemusela by si sa hrať s cudzími deťmi, ale mala by si svoje,“ pokračovala krstná.

Au. To zabolelo. Skutočne by mala rada svoju rodinu. No rozhodne si nemyslela, že jediné, čo jej v tom bráni, je láska k makovej štrúdli.

„Tamarka, ja sa nehrám s cudzími deťmi, ale s deťmi mojich bratrancov.“

„Nevolaj ma Tamarka, som krstná mama.“

Zora prevrátila očami. Stále vie, ako krstnú naštvať. Vtom sa postavil Jakub a položil Zore ruku na plece. Ani si nevšimla, kedy prišiel. Aj keď spolu chodili už veľmi dávno, bol súčasťou rodiny. Stará mama si zvykla na jeho pomoc. A pravdupovediac, odkedy sa Zora odsťahovala, využívali ho častejšie.

„Zorka, rád by som sa ťa niečo opýtal.“ Stále jej nedával dole ruku z pleca. Zora mala pocit, že na ňom má zrazu obrovské závažie.

„Zora, postav sa.“ Netušila, kto to povedal. Začalo jej biť srdce a intuícia jej šepkala, že toto bude prúser.

Zora vypleštila oči a pomaly sa postavila. Otočila sa k Jakubovi a v jeho tvári videla obrovské nadšenie ale aj neistotu.

Pokľakol a v ruke držal krabičku. Prsteň si v ňom hrozivo hovel.

„Pýtam sa ťa pred celou tvojou úžasnou rodinou – vezmeš si ma? Viem, že sme boli dlho od seba, no rád by som ti ukázal, že som sa zmenil a budem tým najlepším manželom.“

Pozerala na neho úplne bez slov. Nechápala. Oči jej padli na prsteň a potom opäť naňho. Toto by jej skutočne nenapadlo. Bola naňho neuveriteľne naštvaná. Rozišli sa, nadal Alexovi a teraz tu pred celou jej rodinou kľačí a žiada ju o ruku.

Mám s ním prežiť život? Rodina by bola šťastná. Nebola by sama… no naozaj by chcela toto?

„Zora, už mu odpovedz, pozri, za chvíľku mu odpadne koleno. Jakub, Zora si ťa vezme a poďme si dať konečne ten guláš. Z tohto divadielka mi vyhladlo,“ zakončil bratranec ako najväčší tupec.

Paradoxne jej to tým uľahčil.

„Nie, Jakub. Nevezmem si ťa,“ odpovedala rázne.

Radšej by som si ruku odkusla, než nosila prsteň od teba, pomyslela si.

Všetci na ňu ostali hľadieť.

„Ty si ho skutočne odmietla?“ nechápala Tamara.

Na to už Zora nemala energiu. Usmiala sa najžiarivejšie, ako vedela, a odišla. Bolo jej jedno, akú spúšť po sebe zanechala. Nemala náladu absolútne na nikoho. Stále bojovala a už nemala na boj chuť. Prešla bránkou a zamierila do sadu. Presne vedela, kam pôjde.

Na konci sadu stál obrovský orech. Kedysi ho starí rodičia nechali ako náletovú drevinu. Ujal sa natoľko, že sa stal rodinným pokladom. Každý rok daroval svoje plody. A aj keď bol rok slabší, dalo sa spoľahnúť aspoň na tieň, ktorý vrhala jeho koruna. Odjakživa na ňom visela hojdačka a kúsok od nej stála lavička, aby pri hojdaní nezavadzala. Oddýchnuť si na nej po náročnom dni na poli prinášalo vytúžený relax.

Zora sa posadila na hojdačku a začala sa hojdať.

Netušila, ako dlho tam bola – skutočne nemala chuť sa vrátiť. Mala pocit, že by ju moc nepochválili a obávala sa, že ju budú presviedčať, aby si to rozmyslela.

Zo zamyslenia ju vytrhla ruka so šálkou, ktorá sa k nej vystierala. Krstný otec jej podával voňavý čaj.

„Ďakujem, Marcel,“ usmiala sa Zora. Jemu skutočne nevadilo, keď ho volala menom.

„Trošku divočina, že?“ opýtal sa, keď sa posadil k nej na lavičku. Zora ostala na hojdačke, no už sa nehojdala. Pochlipkávala čaj. Hmm, medovka. Asi sa mám upokojiť. A tuším aj levanduľa. Hmm, pozná ma.

„Trošku viac,“ odpovedala a jedným dychom sa opýtala: „Ešte je tam?“

„Áno, líže si rany.“

„Magor.“

„Hmm.“

„Aj ty sa na mňa hneváš?“

„Prečo?“

„Odmietla som ho.“

„A ľutuješ?“

„Neviem. Na jednej strane by som mala muža, o ktorom viem, že ma ľúbi už dlhé roky. No na druhej strane chcem niečo iné. Ale čo ak je on to jediné, čo ma čaká?“

„Nemáš pocit, že sa mierne opúšťaš?“

„Marcel, som sama. Nikoho normálneho si neviem nájsť. Chodím na rande ako mamutaj a vždy narazím na nejaké divné indivídum.“

„No po tom, čo si zažila s Jakubom, nemáš pocit, že on je kráľ indivíduí?“

Rozosmiala sa. To rozhodne – Jakub bol kráľ žiarlivcov.

„Máš pravdu, len som sama.“

„Tak prestaň tlačiť na pílu. Nemusíš ísť na rande s každým, kto sa na teba usmeje alebo sa ti ozve na zoznamke.“

„Hmm.“

„Pokiaľ viem, ideš na svadbu. Tam to roztoč, bav sa a nezapínaj sonar na nového chlapa. Veď to z teba až doslova kričí: Chcem chlapa, chcem.“

„Sa nejako vyznáš, nie?“

„Nebuď protivná, mám oči. Nezapínaj radar, užívaj si. Choď si zaplávať, zaplať si dovolenku. Nauč sa žiť sama.“

„No ty by si ako reklama na zoznamku fungovať nemohol,“ zafrflala, no už s úsmevom pila čaj. Mal pravdu. Skutočne – čokoľvek robila, vždy myslela na to, že je sama. Akékoľvek miesto, ktoré navštívila, či dobrotu, ktorú jedla. O všetko sa chcela s niekým podeliť. Mala pocit, že pokiaľ nie je s láskou jej života, nič pekné nemá zmysel.

„Ja nie som dobrá reklama na nič,“ uškrnul sa Marcel.

Zora sa postavila z hojdačky a objala krstného najviac, ako vedela.

„Si najlepší, Macko.“

„Ja viem. Najsamlepší na svete.“