Zora

Kapitola 8.

Kapitola 8

Dobre, budem tam. No ja budem riadne nad vecou. Usmejem sa. Opýtam sa ho, ako sa má. Nebudem veľa piť, aby som sa neodpálila a nerobila trapasy. Dám si decentne prípitok, užijem si jedlo, dám si koláč a zatancujem si s Leniným tatkom a jej bratmi. Budem sa baviť a Alexa si nebudem vôbec všímať. Sú to predsa už dva roky.

S týmto odhodlaním skontrolovala poslednýkrát svoj vzhľad v zrkadle. Tmavozelené šaty, nie príliš obtiahnuté, ale pohodlné. Také, aby mohla tancovať, hýbať sa, vyskakovať, a pritom sa cítiť elegantne. Výstrih o niečo väčší, presne tak, ako mala rada. Nemala rada utiahnuté veci ku krku.

Obrad prebehol, ako sa patrí. Lena neušla, svoje „áno“ povedala oveľa hlasnejšie než Vlado, čím vyvolala výbuch smiechu svadobčanov. Zora sa neubránila slzám. Netušila prečo, no dojalo ju to. Podpis zvládla s riadne roztrasenou rukou a už sa mohli ísť baviť. Statočne odolávala pohľadu na Alexa. Pozrela sa naňho len raz – vtedy, keď sa pozdravili. Jemne sa usmiala a odvrátila hlavu.

Lena vedela, čo robí, a našťastie ju neposadila k jednému stolu s Alexom. Ten sedel na druhej strane miestnosti.

Bavila sa úžasne. Bratia nevesty ju vytancovali ako už dávno nikto. Doslova si ju podávali na parkete, takže mala pocit, že chvíľu tancovala naraz so štyrmi chalanmi. Mala podozrenie, že ich vyslala Lena, a bola jej za to vďačná.

Muzikanti dohrali a dávali si pauzu. Zora si šla tiež sadnúť, keď jej pohľad zablúdil k baru. Alex ju uprene pozoroval. Usmiala sa naňho, no on jej úsmev neopätoval.

Strč sa, pomyslela si.

Pozrela k stolu, kde si chcela sadnúť. Bol plný. Obsadili ho hostia, ktorí využili príležitosť konečne si pokecať s príbuznými. Nemala chuť prisadnúť si k inému stolu a rozbiehať rozhovory, tak sa rozhodla, že pôjde von.

Svadba na zámočku mala obrovskú výhodu – krásnu veľkú záhradu s lavičkami a malým lesíkom. Tam do tmy rozhodne ísť nechcela, no mala v pláne nájsť si lavičku trošku ďalej od vchodu. Oddýchnuť si od hluku, vravy, ľudí a hlavne od alkoholu. Dosť toho vytancovala, no mala pocit, že Devín sa do nej lial celkom slušne.

Striasla ju zima. Síce bol teplý letný večer, no vytancované rozhorúčené telo si žiadalo trošku zahriať.

Našla lavičku a posadila sa. Automaticky sa vyzula a vystrela nohy pred seba. Dala im dnes riadne zabrať. Biele tenisky po obrade bol skvelý nápad. Pochvaľovala si to, keď hýbala prstami na nohách. Zaklonila hlavu, oprela sa o operadlo lavičky a pozerala na oblohu. Poznala Veľký i Malý voz, no pohľad na hviezdy sa jej nezunoval snáď nikdy.

V myšlienkach prehodnocovala dnešný deň. Musela uznať, že sa snažila. Žiadne horúce pohľady smerom k Alexovi. Nevšímala si ho. Rozprávala sa s hosťami, tancovala, jedla, pila… hodne jedla, dosť pila, ale smerom k Alexovi skutočne málo pozerala.

„Sedíš tu dosť na sucho.“

Tak sa zľakla, až podskočila na lavičke. Obzrela sa a vedľa nej stál Alex s dvoma pohármi vína. Jeden jej podával. Tentoraz červené. Ak ho vypijem, zasa ma to odpáli, pomyslela si, no víno si aj tak zobrala.

„Ako sa bavíš?“ opýtal sa, aj keď podľa jej besného tancovania si to mohol domyslieť.

„Veľmi dobre, ďakujem. A ty?“

„Aj ja. Ale už by som aj spať išiel.“

„Ale čože tak?“ zasmiala sa a odpila si z vína. Bolo lahodné. Keďže bola pri tom, keď Lena vyberala víno na svadbu, vedela, že pije Dunaj. Červené si tiež vedela užiť, no mala pocit, že toho už zmixovala dosť.

„Už som na to starý.“

Rozosmiala sa na celé kolo. Alex rozhodne staro nevyzeral. Odpila si a položila pohár vedľa seba.

„Už nemôžem. Za chvíľu budem potrebovať tlmočníka. Vypila som toho už celkom dosť. Ale ďakujem.“ Nepozrela sa na neho. Opäť zaklonila hlavu a pozorovala oblohu. Teraz keby padla hviezda, bol by to fakt gýč, pomyslela si.

„Nechceš sa ísť trošku prejsť?“

„To by mohol byť dobrý nápad, trošku by som to vychodila.“ Normálne sa posadila a obúvala si topánky. Celkom sa bavila sama na sebe. Pripitá si obúvať tenisky je celkom sranda. Hlavne keď jednu nie a nie nájsť. Toľko šmátrala nohami, až bola nakoniec úspešná.

Alex sa postavil a podal jej ruku. Pozrela sa na ňu. Podala mu ju a postavila sa aj ona. Otočila sa k lavičke a zobrala pohár. Nechcela ho tam nechávať. Bolo jej jasné, že zajtra si zamestnanci zámočku máknu a budú upratovať riadne veľa neporiadku, no po nej nemusia.

Alex sa vyzliekol a prehodil jej svoje sako cez plecia. Stará škola, pomyslela si a zababušila sa doň. Sako voňalo ním. Vôňa, akú si pamätala.

Chvíľku kráčali mlčky.

„Ako si sa mala celý ten čas? Čo si robila?“

„Celkom dobre, stále robím v banke. Koriander v rámci možností poslúcha. A ty?“

„Myslel som na teba.“

„Uf, zas kaleráby?“

Zasmial sa. Zora prepletala nohami a dúfala, že sa nepotkne. Červené víno jej stúpalo do hlavy. Nevedela, na čo sa skôr sústrediť. Na nohy? Ústa, aby niečo netresla? Ruky, aby nemala chuť sa ho stále dotýkať?

„Zatancujeme si?“

„Tu?“

„Áno, tu.“

Snažila sa predstaviť si to. Zahľadela sa naňho, či si nerobí z nej žarty. Nevyzeral tak.

„Oki. A teraz keď mám pánske sako, mám ťa viesť ja? Vieš, ako gentleman?“ pripito sa opýtala.

„Nie, to zvládnem bez saka v pohode aj ja.“

Zastavila a obrátila sa k nemu. Položila mu ruku na plece. On jej okolo pása a druhú ruku si pritiahol k sebe. Neprestal sa na ňu pozerať. Začali sa pomaly hýbať do rytmu.

Kašli naňho, kašli naňho, kašli naňho sa bilo s pobozkaj ho, pobozkaj ho, pobozkaj ho.

„Vieš, že máš v očiach iskričky? Normálne ti žiaria.“

„To nemôžeš vidieť, je dosť tma. A ak žiaria, tak to bude skôr prúser. Chápeš, rádioaktivita a tak,“ odpovedala nervózne.

„Boli tam celý deň. Boli tam aj keď sme sa videli v hoteli, keď sme boli u teba doma alebo keď sme sedeli spolu v aute.“

Na to nič nepovedala. Pobozkaj ho, pobozkaj ho začalo vyhrávať. Oprela si hlavu o jeho plece a vdychovala jeho vôňu. Vznášala sa. Mala toľko otázok. Kde si bol? Prečo si sa neozval? Kde máš ženu? Prečo si tu sám? No tak sa bála odpovedí, že radšej nepovedala nič. Rozhodla sa užívať si túto chvíľku. Nepremýšľať. Tancovať.

Privretými očami vnímala, ako ju hladí po chrbte a pritláča si ju k sebe bližšie. V tom sa trhla. Vyrušil ich zvuk – smiech a výkrik od zámočku. Vyzeralo to tak, že niekto testoval odolnosť sklenených fliaš.

Zasmiala sa.

Otočila sa k nemu, že mu niečo povie, no on už nečakal. Pritiahol si ju k sebe a začal ju bozkávať. Cítila z neho zmes vína a mentolu. Priala si, aby neprestával.

Všetky predsavzatia skončili kdesi na lavičke za nimi a ostali tu len oni dvaja. Jeho dotyky, pery, vôňa. Jej odhodlanie neprestať a nechať sa bozkávať pokojne aj celú noc.

„Chcem ťa,“ pošepkal jej do ucha. „Chcem ťa tu a teraz.“