Zora

Kapitola 9

Najhnusnejší zvuk na svete je budík. Neúnavne vibruje v hodinkách a núti Zoru otvoriť oči, aj keď by najradšej ešte chvíľu ostala v tme. Otočí sa na druhú stranu postele a prstami prejde po prázdnom mieste. Studená plachta. Stiahne ruku späť a vzdychne.

„Koriander, Koriander, kde si?“ zavolá mačku v nádeji, že aspoň ona sa k nej ráno pritúli. Ticho …  Koriander zrejme zaliezla do skrine alebo na poličku, kde najnovšie spáva. Svoju paničku má v paži.

Úžasné. Samozrejme, že práve ja musím mať mačku, ktorá ma má úplne na háku.

„Kašleš na mňa presne tak ako Alex,“ skríkne a pozrie na prázdne miesto vedľa seba.

Po svadbe a veľmi intenzívnej spoločnej noci už spolu ostali. No nie tak ako by si Zora predstavovala. Alex je schopný venovať jej len malú časť svojej spoločnosti. Delí ju samozrejme medzi svoju rodinu, prácu a občas milenku.

Áno, som len milenka.

Skontrolovala telefón. Na správach od neho bola doslova závislá. Naučila sa mu nepísať, nevolať. No stále sa ešte nenaučila, že aj ona má svoju hodnotu. Nie ako dúfajúca čakateľka na treťom mieste v niekoho rebríčku. Aj ona má nárok na to aby bola číslo jedna. Rozhodla sa, že bude čakať. Že mu dá priestor a on jej to možno raz vráti svojou láskou a plnou pozornosťou.

Zhodila zo seba paplón, postavila sa a šla si urobiť kávu. Sprcha, kostým do práce, päť minút pri linke so šálkou v ruke – a nakoniec nakŕmiť Koriandra. Vtedy sa rozvibroval telefón.

„Mami? Stalo sa niečo?“ mama nikdy nevolala takto skoro ráno

„Nie, nič súrne, neboj sa. Len… Tamara nás zvolala. Vraj príde dnes doobeda, chce sa súrne rozprávať.“

„Aj so mnou?“

„Nie, len ja a stará mama. Možno sa rozhodla konečne prepísať časť domu.“

„To asi nie, kým si myslí, že na tom riadne zarobí.“

„Bože, na tom starom baráku. Nezavoláš chalanom a neopýtaš sa čo asi chce?“

„Nie, vážne im volať nebudem. Dozvieš sa to za pár hodín.“

„No dobre, ale mohla si. No nič, idem kŕmiť.“

Nie je nad rodinu, pomyslí si. Odloží telefón, nakŕmi ignorantskú mačku a vyrazí do práce.

Deň sa rozbehne prudko. Chýbali jej služby do plánu, tak strávila celé doobedie s telefónom na uchu. Nebola dravá ako niektoré kolegyne, čo išli cez mŕtvoly, no držala si priemer – a to jej zatiaľ stačilo.

Na obed si sadla do parku s kávou v ruke. Kopala do listov, až kým pod topánkou nezacítila gaštan. Malé radosti, pripomenula si. Vtom znova zazvonil mobil.

„No ahoj, zasadnutie rodinnej rady skončilo?“ podpichla mamu.

„Skončilo… a dúfam, že sedíš.“

Zora sa rozhliadla okolo seba, akoby sa uisťovala, že naozaj sedí.

„Yes, madam.“

„Tamara nás požiadala o vyplatenie z rodičovského domu.“

„To je predsa dobre, či nie?“ snažila sa o ľahkosť, no už tušila, že za tým niečo bude.

„Áno, ale… vieš prečo?“

„Videla smrťku?“

„Nie. Zamilovala sa. Na internete.“

Zora si buchla šálkou o lavičku až sa dve staršie dámy, ktoré šli okolo obzreli.

„Čože?“

„Vieš si to predstaviť? Písala si s nejakým cudzincom a šup – všetko mu poslala. Do haliera. Teraz plače, že nemajú z čoho žiť?“

„Nemyslíš vážne, aj to rieši s políciou?“

„Šalieš? Nepoznáš ju? Toto by nikdy verejne nepriznala.“

„A čo zlatí chlapci? Oni jej nepomôžu?“

„Nepomohli. Urazili sa, že minula aj ich peniaze.“

„Hmm tak dokonalí chlapci a takto sa zachovali?“ ironicky zatiahla

„Prestaň, aj oni majú kvôli nej problémy. Vieš boli zvyknutí, že im pomáhala.“

„K tomu sa nevyjadrujem. A čo strýko? Ten to ako vzal?“

„Podával jej vreckovky. Vraj je to aj jeho chyba. Dostatočne sa jej nevenoval. Chodia do poradne…“

„Stojí pri nej?“ neveriacky sa opýtala

„Samozrejme.“

Mama rozprávala ďalej, ale Zora už vnímala len útržky viet. Vyplatenie… dom… Tamara… poradňa. A v hlave sa jej objavila otázka, na ktorú nechcela odpoveď: mala by pri sebe niekoho, kto by ju podržal, keby urobila chybu? Niekto, kto by ju hladkal po chrbte namiesto toho, aby jej len kradol víkendy a sviatky?

Telefón stíchol. Zora ho chvíľu držala v ruke. Tak rada by zavolala Alexovi …