Ako vždy, keď sa v jej živote udialo niečo zásadné, nemohla spať. Normálne by ju pivo uspalo, no teraz nepomáhalo nič. Lena zaspala po tom, čo Zore všetko dopodrobna porozprávala. Zora len počúvala, usmievala sa a naozaj jej to priala. O Alexovi jej nehovorila. Veď ono vlastne ani nebolo o čom.
Keď už tretíkrát začala Lena rozprávať tú istú vec, Zora ju stopla a vyhovorila sa na únavu. Teraz Lena hlasno odfukovala a Zora hľadela do stropu. Postavila sa, otvorila balkón a sadla si na stoličku. Po ceste si vzala fľašu ružového vína. Pozerala na oblohu a rátala hviezdy. Predstavovala si, že by tu bola s Alexom, rátali by hviezdy spolu. Možno by jej niečo povedal o súhvezdí, možno by ju niečo naučil. Ktovie, prečo je sám. Je vôbec sám? Musím prestať. Mala by som ísť spať.
Odpila si z vína. Snáď ma uspí, pomyslela si a vrátila sa do postele.
Zobudila ju Lena.
„Zora, Zora, za chvíľu budeme mať raňajky, zobuď sa a choď sa trochu upraviť. Hádam nechceš, aby nás takto videli.“
Zore to bolo v tom momente jedno. Víno ju síce uspalo, no nasťahovalo jej do hlavy kopu malých permoníkov. A oni makali ako diví.
Lena pobehovala po izbe a premýšľala, čo si oblečie.
„Škoda, že som si nevzala tú sexi nočnú košieľku, vieš ako by na mňa hľadel? Neodtrhol by oči,“ mrmlala, keď prehľadávala kufor.
„Zora, vylez z tej postele,“ naliehala na ňu.
„Dobre, ale daj mi ibalgin a magnézko. Potom budem schopná odrážať tvoje vzdychy nad nočnou košieľkou.“
Keď ibalgin ako-tak skrotil permoníkov, vyšla z postele a presunula sa do sprchy. Žalúdok bojoval ako vedel. Pustila si vlažnú vodu a zistila, že sa na Alexa skutočne teší. Mala by niečo so sebou urobiť, lebo takto ho určite odradí. Predstavovala si ho. Jeho vysokú postavu, krásne oči a vlasy, do ktorých včera večer zabárala prsty, keď sa bozkávali. Ale hlavne jeho ruky — tie jej neschádzali z mysle. Nestihol toho veľa preskúmať, no dnes by sa mohlo podariť viac.
Vyšla zo sprchy, hmkajúc si niečo, čo počula včera večer v bare.
Na posteli sedela nešťastná Lena a pred sebou mala podnos plný jedla.
„Bola som zvedavá, či ich neuvidím, tak som otvorila dvere — a pred dverami bolo toto,“ ukázala prstom na podnos. „Vladko mi ale nechal odkaz, že nemohli prísť osobne, lebo sa ponáhľali na nejaké neplánované stretnutie. A nechal mi tu aj vizitku.“
„No super, máš na neho telefónne číslo,“ usmievala sa Zora a brala si z podnosu kávu. Nenápadne sa pozerala, či tam náhodou nie je aj odkaz alebo vizitka pre ňu. Nebolo tam nič.
„Ale oni predsa sľúbili, že budú s nami.“
„Leni, oni neprišli na fitnesvíkend. Oni prišli riešiť obchodné stretnutia. Niečo im do toho prišlo. Vidíš, veď si ľutovala, že nemáš sexi košieľku, dnes to môžeme napraviť a vybehnúť ju niekde kúpiť.“
„Áno, áno, si super kámoška.“
„Ja viem, ale drahá moja, no najskôr sa prespím.“
Lena napísala Vladovi, že ďakuje za raňajky. Odpísal jej len raz. Poslal zaľúbeného smajlíka.
Celý deň sa nestretli a Lena sa už v duchu lúčila s Vladom. No ráno si opäť našli raňajky pred dverami. Odkaz len pre Lenu, pre Zoru nič.
Miliónkrát si v hlave premietala, čo urobila zle. Čo povedala zle.
Už to nebol taký uvoľnený víkend. Lena bola sklesnutá. Raz vykrikovala, ako veľmi ho ľúbi, a potom zasa, že je to sviniar.
V nedeľu šli domov a Zora bola celý čas ticho. Lena bola celkom spokojná. Celú cestu si s Vladom písali.
„Jéj, Vlado mi napísal, že Alex musel skôr odísť. Manželka sa necítila dobre. Takže navrhuje, že si dáme dnes rande. Však ma vyhodíš pred kaviarňou?“
Ach, môj bože, ja som skutočne veľká krava, pomyslela si Zora. Lenu vyložila a v aute si pustila Garyho Moora čo najhlasnejšie. Potrebovala prebiť výčitky. Adagio šlo dookola kým neprišla domov. Odparkovala auto, vybrala veci a ako vždy očakávala čo zasa bude.
Doma sa na ňu vrhla stará mama.
„No konečne si doma. Treba ešte seno pohrabať. Choď sa prezliecť, ideme do poľa. Má pršať. Kto to kedy videl v sezóne sa trepať na nejaké víkendy preč.“
Zora sa zhlboka nadýchla. Vitaj v realite, pomyslela si a pozrela na telefón. Alex síce jej číslo nemal, no mohol si ho zohnať a niečo jej napísať. Aj keď bol ženatý, mohol aspoň niečo napísať.
„Volala si Jakubovi?“ opýtala sa jej stará mama vo dverách.
„Nie, nemala som dôvod.“
„Mala by si ho zavolať späť. Chýbaš mu.“
„Stará mama, nechaj to tak.“
„No však to tvoja vec. Ale veľmi ťa ľúbi.“
„A hlavne veľmi žiarli a rád robí scény.“
„No, možno si mu dala príčinu,“ odsekla jej starká.
Zora prevrátila oči a už miliónty raz si prisahala, že si nájde byt a odsťahuje sa.
Celá debata | RSS tejto debaty